Kategória: Tvorba

Články o procese mojej tvorby a výrobkoch.

Jeseň – úžasný zázrak prírody

Jeseň je nádherná.

V žiadnom ročnom období sa toho toľko nedeje v prírode ako práve na jeseň. Je to posledná príprava pred tým, ako príroda na dlhú dobu zaspí, aby zas na jar mala dosť síl na obnovu svojej krásy.

Niekto ju nemá rad. Hlavne, keď musí do studeného sychravého rána vystrčiť nos a vykročiť do školy či práce. Ja však milujem, keď kráčam po chodníku a popod nohy mi padajú farebné listy. Ale ani ja nemám rada ak mi zima zalieza pod nechty. Preto sa vždy zababuším, a potom mi už nič nebráni v tom, aby som zobrala foťák, a išla zvečniť tú krásu.

Konečne som si našla chvíľu, kedy som sa mohla odtrhnúť od detí, a užiť si kúsok svojho času a prírody. Milujem lesný vzduch, a aj keď mám les takmer za humnom, dostanem sa tam len zriedka. O to viac si užívam každú chvíľu strávenú v ňom.

Teraz som si išla nazbierať dubové listy a žalude, pretože tie ešte vo svojich šperkoch nemám.

V hlave tisíc nápadov, ako čo vyrobím, čo s čím skombinujem, aby som vám opäť priniesla kúsok prírody napr. aj do sídliskových bytov.

No nešla som iba na plody dubov. Chcela som nazbierať aj farebné listy stromov.

No ako to už býva „Človek mieni, pán Boh mení“, aj ja som tak pochodila. Prišla som po funuse. Žalude predo mnou už stihli popapať lesné svinky a lístie, na ktoré som dočiahla bolo už zahnednuté. To krásne zelené a jesenné bolo príliš vysoko. Takže mi zostali iba zvyšky – prázdne klobúčiky – zo žaluďov. Ale aj tie ma potešili. Veľmi pekne sa dajú využiť aj tie. Keďže nebolo moc čo zbierať, v lese som sa dlho nezdžala.

Po ceste naspäť som sa ešte stavila na našom obľúbenom mieste pri potoku, kde chodievame s deťmi. Nazbierala som si tam zásobu kamienkov. Pekne kus po kuse som si vyberala zo studenej vody maličké farebné kamienky. Hľadala som hlavne tie „naše“ z pohoria Inovca. Pokiaľ ste niekto boli na Považskom Inovci, a všimli ste si po čom kráčate, určite vám neunikla „zlatá prímes“ v kameňoch (neviem, čo to je, nie som geológ). Krásne to ale vynikne v mojich šperkoch. Mám potom o to väčšiu radosť, pretože Inovec je moja srdcovka, a takto tam dávam aj kúsok seba a zároveň miestnu „surovinu“.

Keď som ako malá chodila s tatinom do našich lesov, ani by ma nenapadlo, že raz budem dávať túto prírodu do šperkov.

Už sa teším na ďalšie tvorenie z nového materiálu. Síce je ho poskromne, ale o to je vzácnejší a jedinečný. A kto vie, možno už konečne bude zalievaný novou živicou s UV filtrom. Nechajte sa prekvapiť. O tom viac nabudúce.

Prajem vám všetkým krásnu jeseň.

Vaša Bižu Slávka

 

Zber „úrody“

Jeseň je tu, a to je čas na zber toho, čo sa nám urodilo v záhradách. Okrem ovocia a zeleniny, ja zbieram v záhrade aj iné poklady. Dnes to bol mach a hríbiky. Treba sa predzásobiť pred zimou.

         

Sušenie ruží „na voľno“

Milí čitatelia.

V nasledujúcich článkoch by som vám rada popísala, ako si ja suším a lisujem materiál použitý v mojich šperkoch.

V popise produktov v kategóriách Naturé a Naturé chirurgická oceľ uvádzam, že všetok prírodný materiál pochádza z okolia môjho domova. Ale práve ruže, o ktorých vám dnes chcem písať, si kupujem čerstvé v obchode. Ide ale iba o šľachtené rezané kvety, tie šípové si tiež sama zbieram v prírode.

V obchode si vyberám len tie, ktoré majú menej okvetných lístkov. Tie šľachtené, ktoré vám nikdy úplne nerozkvitnú sa na sušenie celých „hlávok“ nehodia. Keď si kvety prinesiem domov, zrežem ich a samozrejme dám do vázy s vodou. Takto ich nechám asi týždeň, kým rozkvitnú. Robia mi radosť v obývačke 🙂 Keď ruže začnú vädnúť nastáva chvíľa „zberu“. Ruže odstrihnem, keď im už začnú slabo padať hlávky. Takéto ich buď nechám celé položené voľne na papieri, alebo ich rozoberiem na jednotlivé lupene. Celé hlávky raz za 24 hodín otočím. Jemne ich pritom stláčam, aby sa sploštili. Prípadné zahnívajúce lupene odstránim. 

Ak ruže rozkladám na jednotlivé lupene, tie ukladám na papier lícnou stranou dolu. Prv som to robila opačne, ale hrany lupeňov sa mi zrolovali a stred, ktorý bol v kontakte s papierom zhnedol. Takýto lupeň som samozrejme mohla vyhodiť. Lupene, ktoré mám položené lícnou stranou dolu po 24 hodinách otočím. Po tomto čase už okraje preschli a nezrolovali sa.

Ruže majú zvláštnu schopnosť sušením meniť farbu. Takže ak nájdete krásne ružovú ružu, nikdy taká nebude aj po usušení. Aspoň nie pri voľnom sušení. Preto si vždy píšem na dózu s usušenými lupeňmi akú mala ruža farbu, kým bola čerstvá. Napr. na fotke napravo je vidno rozdiel vo farbe medzi čerstvými (horná polovica) a jeden deň sušenými (dole) lupeňmi. Toto isté robí väčšina kvetov a ešte hlavne gerbery. Tie majú ešte väčší rozdiel vo farbe medzi čerstvými a sušenými lupeňmi. Žlté a biele ruže vôbec nesuším. Tie zostanú nahnednuté. Tie sa dajú lisovať, ale ani tam nie je záruka, že sa farba nezmení.

Ale späť k mojim lupeňom práve rozloženým na papieri. Každý ďalší deň ich vždy jeden krát otočím. Každým dňom sú tmavšie. Úplne sú suché asi po štyroch-piatich dňoch. Podľa vlhkosti v miestnosti. Ja som si zvykla uchovávať ich v plastových priehľadných dózach, ktoré si stohujem, a mám tak vždy prehľad o tom, čo v ktorej je. Ale ani v dóze nie je proces zmeny farby na konci. Po určitom čase,cca pár mesiacov, postupne strácajú jasné farby s hnednú. Ak ich dovtedy nestihnem spotrebovať, vyhadzujem ich a kupujem zasa nové. A práve k tomu nákupu mi pomáha poznámka o farbe na dóze. A začínam zasa odznova…

V ďalšom článku by som vám rada porozprávala ako suším kvety lisovaním. Teším sa na vás aj na vaše postrehy a komentáre.

Prajem pekný deň.

Bižu Slávka

 

Malí ale užitoční pomocníci

Ahojte.

Dnes len taký malý pohľad na môj pracovný stôl. Bohužiaľ stále mi chýba tá skutočná pracovňa, tak je mojou pracovňou len stôl v obývačke. Tento rok by sa to ale už konečne malo zmeniť. Dúfam, že to bude čím skôr, a veľmi sa na to teším. Už teraz totiž nemám kam dávať všetky moje veci.

Konečne som si zaobstarala nových pomocníkov pri práci. Sú to len maličkosti, ale neskutočne mi uľahčili a hlavne zrýchlili prácu. Už žiadne hľadanie komponentov a visačiek v sáčkoch…už len ten malý stôl.

  

Vaša Bižu Slávka

Ako to všetko začalo

Niečo o mojich začiatkoch som popísala už v sekcii O mne. Tu som to viac rozvinula.

Asi okolo roku 2010 som sa začala zaujímať o polymérovú hmotu FIMO. Úplne ma to pohltilo. Skúšala som rôzne kombinácie farieb aj techniky. Moje výrobky sa ale nepredávali tak ako by som si priala. Niekde bola chyba. Dlho som nad tým rozmýšlala. Výrobkom z polymérovej hmoty sa už v tej dobe na slovensku venovalo dosť veľa ľudí, a boli na omnoho vyššej úrovni ako ja. Zrejme tam bol pes zakopaný. Až jedného dňa som objavila kryštalickú živicu. To bol prielom v mojej tvorbe. Najskôr som ju používala len ako doplnok k Fimu. Zalievala som ňou povrch hotových výrobkov. Aj napriek mojej snahe a hodinám práce, to ale znova neprinášalo požadovaný výsledok.

Potom, raz na jeseň, som v záhrade našla na zemi spadnutý list krásne zafarbený jeseňou. A tam to žačalo! Čo ho zaliať do živice? Keď bol prívesok s listom hotový, pozrela som sa naň, a hovorím si: „No kto už by si zavesil na krk sušený list?“ Nebola som tým nijak ohúrená, ale len tak zo zvedavosti som dala náhrdelník ešte s pár ďalšími na net, a čuduj sa svete, na druhý deň bol predaný. A spolu s ním ešte dva ďalšie náhrdelníky. To ma nakoplo, a odvtedy som skončila s fimom, a zalievam všetko krásne, čo v prírode nájdem.

Vaša Bižu Slávka

show